Na prvom stupni nevidiaca Monika žiakom vysvetlila, že už od svojich siedmich rokov chodila na internátnu školu v Levoči, kde bola nútená učiť sa postarať sa sama o seba. Učila sa Braillovo písmo a predviedla nám ho na špeciálnom písacom stroji. Napriek svojmu hendikepu sa naučila lyžovať, plávať aj korčuľovať. Bolo zaujímavé počúvať, aké dôležité je pamätať si, kde si čo odložila, aby to tam potom aj našla. Biela palica je pre ňu ako predĺžená ruka. Pracuje ako masérka. Do práce chodí s kolegyňou a domov s asistentkou. Sama by cestu nezvládla, lebo po ceste by musela zdolať veľa križovatiek. Monika žiakom ukázala dvojaké hodinky - ručičkové, na ktorých prstami dokáže nahmatať ručičky, a digitálne, ktoré keď stlačí, povedia jej čas. Predviedla nám aj pomôcku, ktorú si dáva na pohár, keď do neho leje tekutinu. Keď je pohár plný, prístroj zapípa. Ukázala nám aj pomôcku, ktorá jej doslova povie, akej farby má oblečenie. Videli sme aj hru Človeče, nehnevaj sa pre nevidiacich. Niektorí žiaci si mohli vyskúšať, aké je to pohybovať sa so zavretými očami pomocou bielej palice. Milá a múdra bola jej odpoveď na otázku, ako spozná, či je človek dobrý alebo zlý. Jej odpoveď bola - jednoducho, podľa reči.
Druhý hosť, Matej Králik, je slabozraký a porozprával žiakom o svojej životnej skúsenosti, ako sa mu žije s takýmto hendikepom. Už v detstve mu diagnostikovali postupné zhoršovanie zraku a rapídne sa to prejavilo v čase, kedy pracoval ako stredoškolský učiteľ angličtiny. Bol to preňho veľký šok, ale vďaka Únii slabozrakých a nevidiacich sa dostal na špeciálnu školu v Levoči, kde sa naučil všetky veci, ktoré sú teraz pre jeho fungovanie nevyhnutné. Musel sa naučiť čítať Braillovo písmo, kráčať s bielou palicou, rekvalifikoval sa tam na masérske povolanie. Ukazoval nám pomôcky, bez ktorých sa nepohne, napr. lupu s mnohonásobným zväčšením, špeciálne upravený počítač pre slabozrakých a iné... Okrem toho, že nám ukázal pomôcky, ktoré mu uľahčujú život, odovzdal nám aj dôležité posolstvo, a to - nevzdávať sa a aj napriek hendikepu sa radovať zo života. Pripomenul nám, že je dôležité mať stále svoje koníčky. Bol druhý na Majstrovstvách Slovenska v šachu pre nevidiacich a slabozrakých, stále je členom divadelného súboru, hrá v skupine Dizraeli a natáča videoklipy a programuje webstránky. Cestuje po svete, štyri roky pracoval ako masér v kúpeľoch v Rajeckých Tepliciach. Jeho život výrazne zlepšila podpora zo strany Únie, ktorá organizuje zbierku Biela pastelka. Aj vďaka štedrosti ľudí v tejto zbierke sa mohol pripraviť na život s postihnutím. O tom, že takýto život môže byť plnohodnotný, šťastný a veselý, sa presvedčili piataci, ktorých Matej naučil ukazovačku I say L, O, V, E.
Obom hosťom sme veľmi vďační za svedectvo ich života a vyprosujeme im a ich rodinám hojné Božie požehnanie.
Mgr. Monika Miková, Mgr. Eva Kucharová, Mgr. Ivana Kačurová